Diela, ktoré som vytvoril ako odraz môjho vnútra, sa ľudí oveľa viac dotýkajú

Pôvodný rozhovor pre Denník Štandard. Autor – Matej Sabo

Prvý originálny keramický kríž zasadený do dreva vyrobil pre krstného otca ešte ako študent keramiky na VŠVU. Dnes, aj keď s tým pôvodne nepočítal, sa živí prevažne sakrálnym umením. Jeho umelecké znázornenie Sedembolestnej Panny Márie formou keramickej mozaiky sa dostalo do povedomia katolíkov na Slovensku najmä počas pandémie, cez sledovanie prenosov svätých omší v TV Lux, ktorej kaplnku realizoval.

S výtvarníkom Ľubom Michalkom sme sa zhovárali v jeho dome v Kvetoslavove. Spolu s manželkou, ktorá sa venuje výrobe keramických šperkov, ho využívajú aj ako súkromnú galériu. Boli sme tak obklopení dielami, ktorých atmosféra je v súlade s tým, čo manželia Michalkovci vyžarujú pri osobnom stretnutí. V rozhovore opísal aj moment stretnutia s Bohom Otcom, dopad tejto skúsenosti na svoj život, prácu i manželstvo, a tiež svoje rozhodnutie nenechať si vziať poklad viery a pokoj, ktorý po rokoch ťažoby znovu nadobudol. Otázky kládli Matej Sabo a Eva Hrešková.

Dá sa povedať, že sa živíte sakrálnym umením?

Áno, dá. (Úsmev)

To je na Slovensku celkom rarita.

Nerád o sebe hovorím, že som sakrálny umelec. Sakrálne umenie je aktuálny výsek toho, čo chcem povedať. Možno to, čo práve reflektujem vo svojom živote a dávam to najviac von, je aktuálne z duchovnej témy. Kedysi som robil viac dizajn, úžitkové veci ako svietidlá, fontány a rôzne iné.

Viete opísať v základných rysoch doterajšiu cestu svojho umeleckého vývoja?

Študoval som na VŠVU keramiku a ešte na Fakulte architektúry STU produktový dizajn. A tento široký rozptyl som po skončení štúdia aj začal využívať. Robil som grafický aj produktový dizajn a úžitkovú dizajnovú keramiku. Okrem toho som učil produktový dizajn na umeleckej strednej škole. Ale potom prišla túžba vrátiť sa k umeniu.

Foto: Matúš Zajac

Pamätáte sa na vašu prvú objednávku?

Prvá objednávka prišla od mojej mamy (úsmev), ktorá potrebovala dar pre môjho krstného otca a oslovila ma, aby som niečo vytvoril. Tak som vytvoril svoj prvý keramický kríž zasadený do dreva.

Kedy prišlo rozhodnutie živiť sa naplno umením?

Po tomto prvom krížiku, ktorý vznikol ešte počas môjho štúdia, občas prichádzali objednávky. Najprv prichádzali sporadicky a popri nich som aj ja sám sem-tam niečo nové vytvoril. Ako som už spomínal, po štúdiu som päť rokov učil na strednej umeleckej škole. Okrem toho som mal vlastné grafické štúdio, v ktorom som sa venoval grafickému dizajnu a vytvoril som v ňom napríklad veľa knižných obálok. A popri tom som si postupne budoval aj keramický ateliér. Tu som najskôr premýšľal v sochárskej rovine. Netušil som, že raz budem robiť keramické obrazy, skôr som sa videl v produktovom dizajne a ťahalo ma viac do 3D a nejakým spôsobom aj do prieniku s architektúrou, čo sa nakoniec aj podarilo. Dlhodobo mi rástlo množstvo objednávok, ktorých realizácia sa mi stále naťahovala pre môj plný úväzok na škole. Tak som si jednoducho povedal, že to skúsim, a dal som v škole výpoveď.

Foto: Matúš Zajac

Aké je to živiť sa výtvarnou tvorbou?

Začiatok bol celkom dramatický, pretože prvý mesiac alebo dva som bol takmer bez príjmu a vlastne celý tento začiatok života na “voľnej nohe” bol ťažký v tom, že naše príjmy boli veľmi kolísavé. Niekedy bolo objednávok tak veľa, že som nestíhal, no počas iných období zas nebolo nič. Ale postupne sa to stabilizovalo, pretože som vedel odhadnúť, ktoré mesiace budú silnejšie a ktoré slabšie, vedel som sa na to pripraviť. Tiež sa mi vytvorila pomerne veľká skupina klientov, ktorí sa vracajú. Čo je veľmi príjemné, pretože už nemusím tak ako zo začiatku veľa energie vkladať do zviditeľňovania svojej tvorby a do reklamy.

V tomto období ste už boli ženatý a mali založenú rodinu?

Áno, už sme mali dve deti.

Robili ste toto rozhodnutie spolu s manželkou?

Áno, bolo to naše spoločné rozhodnutie.

Vo vašej tvorbe sa venujete krížom, ku ktorým sa neskôr pridali keramické obrazy a kaplnky…

Každý výtvarník hľadá cestu, ako prežiť a zároveň byť slobodný na to, aby mohol tvoriť. Preto sa mnoho výtvarníkov zamestná v školstve a popri tom tvoria. Takto majú nejaký stabilný príjem, ale zároveň priestor na kreatívnu tvorbu. Ja som si povedal, že keď moje krížiky idú ako taký malý biznis, skúsim to na ne postaviť ako na nosný produkt. Až na to, že mi po čase “prerástli cez hlavu”. Už som to jednoducho nedokázal robiť. Aj v súčasnosti zväčša nerobím kríže na objednávku, ale predávam len tie, ktoré už mám vyrobené.

Takže keď prišla táto “nasýtenosť” krížmi, začali ste tvoriť niečo nové?

Začal som tvoriť obrazy, cez ktoré dokážem viac komunikovať svoje vnútorné prežívanie, a dúfal som, že sa niečo predá. Prekvapením pre mňa samého bolo, že ľudia na to pozitívne reagovali a obrazy sa začali predávať.

Foto: Matúš Zajac

Máte vlastnú technológiu tvorby?

Keramický obraz je veľmi stará umelecká technika. Dokonca aj dnes môžeme vidieť diela vytvorené ešte v Mezopotámii. Napríklad taká Ištarina brána z Babylonu, ktorá bola celá prevezená do Berlína. Tieto keramické obrazy majú viac ako 2 500 rokov. Sú to úžasné a nádherné diela a technológia je veľmi podobná tej mojej. Ide vlastne o obkladačky, ktoré sú miestami 3D, čiže obsahujú napríklad reliéfy. Takže technológia, ktorú používam, je vlastne jedna z najstarších. Nie úplne štandardné na mojich dielach je to, že keramiku kombinujem s drevom. Začal som to robiť preto, že som chcel tú jemnú keramiku, tvorenú malými ľahučkými dielikmi, môcť zavesiť a zároveň jej dodať istú pevnosť. Preto som ju začal vkladať do dreva. Aj drevo ako materiál je mi blízke a rád s ním pracujem.

V súčasnosti máte za sebou už pomerne veľa realizácií kaplniek a na nejakých aj aktuálne pracujete. Ako k tomu došlo?

Zase to vzniklo tak, že prišla prvá kaplnka, konkrétne v TV Lux. S televíziou som spolupracoval už predtým. Robil som im nejaké návrhy a realizácie dvoch televíznych štúdií. Takže, keď neskôr potrebovali zariadiť kaplnku, ozvali sa mi, či by som im pomohol s návrhom. Bola to pre mňa veľká výzva a tešil som sa, že niečo také prišlo. Mimochodom, v rovnakom mesiaci prišla ďalšia kaplnka, v nemocnici na Heydukovej, ktorá sa ešte len bude realizovať budúci rok, teda so značným zdržaním. Takže takto prišla kaplnka v Luxe, ktorú som zrealizoval. No a na základe tejto realizácie sa prihlásili druhí, tretí…

Koľko kaplniek máte už na konte?

Neviem presne, približne 6 – 7 zrealizovaných kaplniek a možno ďalších 6 až 7 návrhov, ktoré buď neprešli u investora, alebo sú v procese schvaľovania, prípadne sa realizácia zdržala, napríklad kvôli financiám.

Pracujete teraz na nejakých ďalších kaplnkách?

V súčasnosti pracujem na dvoch kaplnkách. Prvou je spomínaná nemocničná kaplnka na Heydukovej ulici v Bratislave, ktorá sa pár rokov zdržala, druhou je kaplnka na Cirkevnej základnej škole v Hviezdoslavove.

Foto: Matúš Zajac

Pri realizácii vašej prvej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v TV Lux ste prišli s veľkou keramickou mozaikou. Súvisel podľa vás nasledujúci záujem o vaše služby, spočívajúci v toľkých objednávkach na ďalšie kaplnky, s tým, že ste prekvapili takýmto nečakaným prvkom?

To, ako nakoniec stvárnim Sedembolestnú, nikto nečakal. Najprv som tiež nevedel, ako to mám urobiť. Nikdy predtým som takú veľkú realizáciu nemal. Vtedy som sa rozhodol skombinovať mozaiku s reliéfom. Nehovorím, že to je najlepšia cesta pre veľké realizácie, pretože v súčasnosti sa vraciam k tomu, že tváre robím aj celé mozaikové, napríklad teraz do kaplnky v Hviezdoslavove. Vtedy som si na to asi netrúfal a zdalo sa mi jednoduchšie spraviť ich 3D. Už som spomínal, že sa cítim komfortne viac v modelovaní, ako v maľbe. Modelovanie som miloval na strednej aj na vysokej škole. 

Pri kaplnke v Luxe som bol poučený z predchádzajúcej práce na televíznych štúdiách, že je potrebné vytvoriť pre kameru pozadie. Keď človek stojí v zábere, nemal by stáť pred bielou stenou. Takže som si povedal, že na tých miestach, ktoré budú v zábere, je potrebné vždy vytvoriť nejaké pozadie za človekom v zábere. Navrhol som to tak, aby ten tvar toto spĺňal, ale zároveň, aby tam bolo aj stvárnenie Sedembolestnej a centrálny Bohostánok. Takže existovali jasné mantinely, do ktorých som sa musel vtesnať, čo je najpríjemnejšia práca. No a keďže tam toto bolo dané, samotný tvar už bol otázkou niekoľkých kresieb.

Pri tvorení kaplniek máte nejakú inšpiráciu aj u iných umelcov?

Jasné, že veľkou inšpiráciou je páter Rupnik, s ktorým som mal možnosť sa aj osobne stretnúť. Jeho mozaiky sú však kamenné, ja robím keramickú mozaiku, takže v tomto je to iné. Mne to na jednej strane trochu zväzuje ruky, pretože z kameňa môžete vytvarovať na mieste takmer hocičo a vyplniť takmer hocijaký veľký priestor. Keramickú mozaiku si musím pripraviť doma v ateliéri, ale dáva mi zase iné možnosti, ktoré kameň nemá. Napríklad plasticita hliny alebo aj farebnosť. Je to v niečom úplne iné ako kamenná mozaika. Čiže nemám úplne jednoznačný vzor a ani nepoznám výtvarníka, ktorý by robil takéto keramické mozaiky na stenu. Ale možno len málo hľadám.

Je zjavné, že vo vašom umení je veľa duchovna. Poďme sa teraz pozrieť na to, z čoho to vychádza. Korešponduje to s vaším životom alebo to vychádza viac z tradície vašej rodiny, kde starý otec bol gréckokatolícky kňaz?

Ako som už vravel, nerád o sebe hovorím, že som kresťanský umelec alebo že sa venujem sakrálnej tvorbe, pretože sa nechcem takto zaškatuľkovať. Hoci je to tak, že keď sa tu poobzeráte okolo seba, vidíte, že sa venujem tejto tvorbe. Ale tak, ako som sa na začiatku svojej tvorby venoval dizajnu a úžitkovým veciam, tak sa teraz často venujem duchovnej tematike. Stále sa však snažím, aby moje umenie bolo niečo, čo vychádza z môjho vnútra. Aby to neboli obrazy len kvôli predajom, ale aby vychádzali z toho, čím žijem. Keď sú obrazy autentické, aj ľudia to vycítia. Totiž tie diela, ktoré som vytvoril ako odraz môjho vnútra, sa oveľa viac dotýkajú ľudí ako obrazy, ktoré tvorím viac s komerčným zámerom.

Foto: Matúš Zajac

Vo vašej tvorbe ste začali úžitkovým umením a dizajnom a dnes robíte diela, v ktorých je veľmi silno cítiť, že ste veriaci. Udiala sa podobná cesta aj vo vašom vnútri alebo sa to jednoducho odvíjalo od povahy vašich zákaziek?

Samozrejme, že s krížmi by som ani nezačal, keby som k tomu nemal blízko. Od detstva som k viere mal vzťah a postupom času som si našiel aj svoju vlastnú cestu k Ježišovi. Alebo, lepšie povedané, Ježiš si našiel cestu ku mne. Asi v osemnástich rokoch, ešte v maturitnom ročníku, som prvýkrát zakúsil silný Boží dotyk, čo mi otvorilo oči a zapálilo srdce pre vieru a pre Boha. Začal som sa naplno angažovať v spoločenstve a všetkým som hovoril, že Boh ich miluje (úsmev). V spoločenstve som žil svoju vieru a prechádzal formáciou niekoľko rokov, až kým sa nerozpadlo. Potom som zostal bez spoločenstva a zároveň sa v mojom živote vystupňovalo veľa iných vecí: dve školy súčasne, práca, strach o budúcnosť a zabezpečenie. Okrem zamestnania som si na seba nabral veľmi veľa ďalšej práce. Do toho všetkého som začal plánovať manželstvo a myslieť na deti a budúcnosť. A tak som svoj vzťah s Bohom odsúval na vedľajšiu koľaj. Nemal som stabilnú modlitbu a ani ľudí okolo seba, ktorí by ma podržali alebo potiahli týmto smerom. A tak som sa nechal udusiť starosťami tohto sveta. Rodinná tradícia mi pomohla k tomu, že som stále žil sviatostne, ale vnútorne som bol čoraz chladnejší. Okrem problémov a starostí tohto sveta sa mi nabaľovali aj moje vlastné pády a moje vlastné životné zlyhania. Zlyhával som ako otec i ako manžel. Až som si povedal, že to už takto nemôžem ďalej ťahať. Že musím sám so sebou niečo urobiť. Cítil som sa veľmi nekomfortne, škrípalo to aj medzi nami vo vzťahu s manželkou. A tak som hľadal nejaký záchytný bod. Nejaký spôsob, ako by som sa dostal zo svojej vnútornej tmy a kolotoča rýchleho života.

A toto sa dialo ešte v období pred tým, ako ste prešli k tvorbe na voľnú nohu?

Presne tak, toto sa dialo v období, keď som na plný úväzok učil, zároveň som mal grafické štúdio a takmer na plný úväzok som riešil aj keramický ateliér. Veľmi málo som spal a strašne veľa som pracoval. Toto vyústilo do momentu kedy som si uvedomil, že niečo musím nevyhnutne vypustiť. Vtedy som sa začal naplno venovať umeniu. No napriek tejto praktickej úľave mi stále zostal obrovský balík osobnej ťažoby v mojom vnútri. A z tohto som hľadal cestu von. V tomto období som to prežíval tak, že sa chcem vrátiť k Bohu, s ktorým som už mal osobnú skúsenosť, že je dobrý, len ja som sa od neho vzdialil. Mal som túžbu vrátiť sa naspäť do prístavu, no nevedel som ako. Pamätám si, ako som niekoľko mesiacov žil s tým, že som si spieval verš z jednej piesne: “Túžim sa vrátiť do srdca chvály.” Spomenul som si na to, že sme kedysi robievali chvály a tam som zažíval Boží dotyk. Preto som v Kvetoslavove v kostole zorganizoval raz mesačne chvály, ktoré som viedol. Vnútorne úplne vyhorený som sa tam postavil s nejakým starým spevníkom a gitarou a hral som pred Bohostánkom. Hoci som nič neprežíval, cítil som sa úplne vzdialený od Boha, paradoxne, mnohí účastníci týchto chvál plakali a Boh sa ich zjavne dotýkal, o čom mi aj často po akcii prišli porozprávať. Takto som to zorganizoval asi päť- až šesťkrát a potom prišlo leto a farská dovolenka. Tam som počul od priateľa svedectvo o seminári Otcovo srdce, a tak mi zahorelo srdce, že som sa hneď prihlásil a koncom leta som sa na ňom aj zúčastnil.

Foto: Matúš Zajac

Čo ste tam prežili?

Prežil som tam návrat do Otcovho náručia. Tento návrat k Bohu bol o to krajší, že bol spojený s odpustením. Odpustením voči mne. Mal som pocit, že Otec ma zdvihol zo zeme, kde som sa cítil ako malomocný a nečistý, ktorý sa naťahuje k Bohu, a on ma zdvihol, privinul si ma a úplne ma očistil od pocitu hanby, špiny a nehodnosti. Ale aj s odpustením iným, ktorí ma zranili. Zažil som pocit vykročenia z väzenia, ktoré má kľúč zvnútra. Celkovo som prežil akési vnútorné oslobodenie a uzdravenie a domov som prišiel premenený. No nebolo to tak, že by som sa snažil o nejakú premenu, ale zrazu som v rôznych situáciách reagoval ináč. Moja manželka Terezka tomu niekoľko mesiacov nevedela uveriť a čakala, kedy sa to vráti naspäť. Zrazu medzi nami prestali hádky a trenice, Boh to uzdravil a my sme po piatich rokoch manželstva zažili úplne novú úroveň vzťahu. Čo spočívalo aj v tom, že som s ňou začal viac zdieľať svoj život. Dovtedy som v našom manželstve žil istým spôsobom paralelný život, čo sa po mojom návrate zo seminára zmenilo.

A táto nová intimita vo vzťahu s Bohom a väčšia blízkosť vo vzťahu s manželkou sa odrazili aj vo vašej tvorbe?

Práve po tomto intenzívnom duchovnom zážitku som svoje vnútorné prežívanie oveľa intenzívnejšie začal vkladať do svojich diel. Vytvoril som sériu obrazov “Otcovo objatie”, lebo som sa skutočne cítil objatý Bohom. Stalo sa mi, že niekoľko mesiacov po výstave sa ozvala jedna pani, že sa k nemu stále v mysli vracia a chce si ho kúpiť. A keď sme sa o ňom zhovárali, dávalo mi to možnosť svedčiť a hovoriť o mojom zážitku s Otcom. Na túto sériu nadväzovali obrazy s témou “Návrat domov”. Bola to veľmi pekná séria, ktorá sa tiež mnohých ľudí dotýkala a aj tieto diela viacerí vyhľadávali. Všetko to boli diela, ktoré vychádzali z môjho vnútorného prežívania.

Poďme ešte k vašej manželke. Spomínali ste, že najprv tejto vnútornej premene niekoľko mesiacov neverila. Zároveň už roky pracujete z domu, v ktorom máte svoj ateliér. Ako spolu fungujete?

Terezka statočne zvládala aj obdobie pred týmto mojím prerodom a držala mi chrbát aj v ťažkých časoch. Niesla to so mnou, modlila sa za mňa a za to, aby som si nejakým spôsobom našiel cestu späť a bližšie k Bohu. Takže možno to celé bola jej zásluha. Zažili sme akési spojenie sŕdc. V súvislosti s tým, že som ostal pracovať doma, sa ma mnohí ľudia pýtali, ako to zvládame, že sme stále spolu, či nemáme ponorkovú chorobu. No v skutočnosti nám je niekedy spoločného času málo a potrebujeme si hľadať ešte samostatný čas pre seba. Jednoducho je nám spolu dobre, veľmi sa v našom vzťahu eliminovali miesta vzájomného trenia až do takej miery, že si vravím, aké je zvláštne, že sa vôbec nehádame. 

Ľubo a Tereza Michalkovci. Foto: Matúš Zajac

Ako spolu vychádzate pracovne?

Terezka začala vyrábať keramické šperky a takým spôsobom sa pridala ku mne do ateliéru. Najprv pracovala len na svojich šperkoch, no teraz už pomáha v ateliéri aj mne na mojich veciach a je to už skutočne vzájomná spolupráca.

Od seminára Otcovo srdce, kde ste zažili svoj návrat k Otcovi, uplynulo už niekoľko rokov. Ako si odvtedy udržujete túto vnútornú premenu, ku ktorej tam došlo?

Bolo to pred šiestimi rokmi. Jedna z vecí, ktoré som si vzápätí po seminári Otcovo srdce povedal, bola, že už nechcem stratiť tú perlu či poklad viery, ktorý mi Boh už druhýkrát daroval. Prvýkrát som si ho nechal ukradnúť a vedel som ako: starosťami tohto sveta, tým, že som nemal osobný čas s Bohom, a ešte tým, že som nemal spoločenstvo. A o týchto veciach som si povedal, že ich musím vo svojom živote zmeniť.

Jedna vec bola teda cesta osobnej modlitby. Boh ma učil, že bez osobnej modlitby to nepôjde. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som modlitbe nedal prioritu a vtedy som sa veľmi rýchlo dokázal vrátiť k niektorým starým vzorcom správania a myslenia, s ktorými bojujem: k hnevu, strachu a snahe ovládať veci podľa vlastných predstáv. A toto všetko sa skrze modlitbu a fakt, že sa môžem “napiť” Božej prítomnosti, veľmi oslabuje a ja dokážem žiť vo väčšom pokoji. Naučil som sa modliť ráno, kedy si dám pol hodinu – hodinu s Bohom na takéto načerpanie, čo mi dáva pokoj do celého dňa.

Tiež sme Terezkou začali hľadať spoločenstvo, v ktorom by sme mohli duchovne rásť a zároveň tam aj slúžiť. A tak sme vstúpili do spoločenstva Eben Ezer v Bratislave.

Ako vás ovplyvnila korona?

Najviac tým, že ľudia zrazu nemohli prichádzať a pozerať si obrazy naživo. Tiež sa mi zrušili dve naplánované výstavy. Ľudia takéto umenie potrebujú vidieť naživo. Takto sa mi predali aj mnohé veci v minulosti. Keď aj nie priamo na výstave, tak neskôr. Ľudia často niečo vidia na výstave a ozvú sa po nej. Keď však nemajú možnosť to vidieť, je to problém.

Tento rozhovor robíme u vás doma, obklopení vaším umením, čo veľmi obohacuje náš celkový zážitok a robí kulisu vášmu rozprávaniu. Kde sa ľudia vedia dostať k vašim dielam a vidieť ich aj naživo?

V septembri 2021 pripravujem výstavu v Dome Quo Vadis a niekoľko ďalších sa chystá v roku 2022. Mám aj túto domácu galériu, kde si zákazníci vedia moje diela po dohode pozrieť aj osobne. A, samozrejme, som aj na webe, kde mám svoju internetovú galériu, kde sa dá takisto všetko prezrieť.

(Práve v týchto dňoch mal v TV Lux premiéru dokument o Ľubovi Michalkovi s názvom Povolanie laik, v ktorom aj so svojou manželkou Terezkou hovoria o ceste hľadania vnútorného pokoja. Pozn. red.)