V Košiciach sa v novembri konal už 32. ročník Festivalu sakrálneho umenia. Vo Východoslovenskom múzeu sú inštalované diela barokového umenia, v átriu Teologickej fakulty KU vystavoval akademický výtvarník ĽUBO MICHALKA (1982). Sakrálne témy pod názvom Srdce chvály stvárnené technikou keramickej mozaiky pripomínajú nadčasovosťou témy ikony. Mozaiky koncipuje tak, aby sa stali súčasťou interiéru. Konštatuje, že mozaika má skĺbiť sakrálnu, úžitkovú a estetickú funkciu. Sprievodnou súčasťou expozície je dokumentácia tých diel, ktoré sa stali súčasťou liturgických priestorov. Napríklad mozaikovej výzdoby v kostole sv. Jána Pavla II. v Čiernej vode, Kaplnky sv. Martina v Hviezdoslavove, kostola v Demjate či v priestore televízie LUX.
Sloh pre veriacich i hľadajúcich
Výtvarný sloh má napomôcť takej dispozícii liturgického priestoru, ktorý by vychádzal v ústrety ľudskej potrebe po modlitbe, duchovnom vývine. Autor myslí na veriacich ako aj hľadajúcich. Chce, ako píše, aby cez kultúru vnímali Božiu krásu. Vystavoval krížovú cestu, ktorá je súčasťou kaplnky Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave. Súčasťou komorne koncipovanej výstavy boli aj diela vytvorené technikou mozaiky. Nový Jeruzalem završuje štrnásť zastavení krížovej cesty. Diela Svetlo v tmách či Vzkriesený možno inštalovať aj ako závesné obrazy. Výtvarné usporiadanie jednotlivých keramických prvkov, ktoré sú samy osebe geometrickými tvarmi, v súzvuku s inými geometrickými tvarmi menia sa vo význam, symbol, ktorým autor chce vyjadriť „vybielenie hriechov“. Biela farba keramiky – zovretá rozličnými tvarmi, ostrými, úzkymi, ťažkými farbami hnedastých, okrových, červenkasto zemitých – v hornej časti mozaiky tlačí na trpiacu postavu s krížom. Zemitozelená pôsobí nezúčastnene. Mozaika osobitne pôsobí až v priestore, ktorého je súčasťou. V ňom sú živé práve postavy krížovej cesty. Tie so vzťahom k Spasiteľovi sú vyjadrené čistými tónmi farieb (svietivo modrý šat Panny Márie). Plačúce ženy akoby chcela upokojiť Kristova ruka, ktorá sa ich dotýka. Mozaika svojou skromnosťou je na začiatku cesty. Ako symbol prehlbovania náboženského života.
Sakrálna tvorba zhmotňujúca ordo bytia
Pri čítaní sprievodného slova autora k výstave som si pripomenul text eseje Ladislava Hanusa z roku 1947, keď sa začala vynárať sakrálna tvorba výtvarníka Ladislava Záborského. Vynikajúca intuícia kňaza, teológa a filozofa Hanusa spoľahlivo vytýčila trajektória predpokladaného vývoja sakrálneho umenia. Podmienok jeho autonómie, dispozície synchronizovať výdobytky moderného umenia. V mnohom sa dejiny opakujú. L. Hanus uvádza, že pre slovenskú modernú výtvarnú tvorbu prvej polovice 20. storočia bol impresionizmus východiskom, podobne ako expresionizmus. Dodáva však, že impresionizmus bol výhonok materialistickej povahy. Zaviazol na povrchu, intuíciou nesprostredkuje v potrebnej miere vnútorné zákonitosti javov. Nestačí na vysporiadanie sa s bytostnými problémami. Expresionizmus v nenáročnom prevedení môže zakryť nedostatok talentu. Osobnosť výtvarníka môže byť týmito skutočnosťami konfrontovaná aj mobilizovaná. Dielo Ľ. Michalka spĺňa podmienky pre životnosť sakrálneho umenia. Klíma, v ktorej vznikalo, je v mnohom podobná. Umenie často chce byť svetonázorovo neutrálne, vyprázdnené. Umenie pre umenie. L. Hanus píše, že sakrálna tvorba nie je iba príležitosťou na skúšanie techník bez vnútorného vzťahu umelcov k zobrazovaným témam. Nemá byť iba vo vzťahu k interiéru, ale má vyjadrovať poslanie tohto priestoru a má byť živou súčasťou náboženského života človeka. Sakrálne umenie, píše, nemôže byť experimentovaním pre experiment, ale má vychádzať z pravdy viery, cieľa bytia zúčastniť sa dokonalosti Božej. Sledovať „Ordo bytia“. Na záver možno povedať, že sakrálna tvorba Ľ. Michalka je v oblúku času vyjadrením a naplnením týchto tušení Ladislava Hanusa.
Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. Ak budete pokračovať v používaní tejto stránky budeme predpokladať, že ste s ňou spokojní.Ok
Festival sakrálneho umenia v Košiciach
STANISLAV HVOZDÍK / Literárny týždenník
V Košiciach sa v novembri konal už 32. ročník Festivalu sakrálneho umenia. Vo
Východoslovenskom múzeu sú inštalované diela barokového umenia, v átriu Teologickej fakulty
KU vystavoval akademický výtvarník ĽUBO MICHALKA (1982). Sakrálne témy pod názvom
Srdce chvály stvárnené technikou keramickej mozaiky pripomínajú nadčasovosťou témy ikony.
Mozaiky koncipuje tak, aby sa stali súčasťou interiéru. Konštatuje, že mozaika má skĺbiť
sakrálnu, úžitkovú a estetickú funkciu. Sprievodnou súčasťou expozície je dokumentácia tých diel,
ktoré sa stali súčasťou liturgických priestorov. Napríklad mozaikovej výzdoby v kostole sv. Jána
Pavla II. v Čiernej vode, Kaplnky sv. Martina v Hviezdoslavove, kostola v Demjate či v priestore
televízie LUX.
Sloh pre veriacich i hľadajúcich
Výtvarný sloh má napomôcť takej dispozícii liturgického priestoru, ktorý by vychádzal v ústrety
ľudskej potrebe po modlitbe, duchovnom vývine. Autor myslí na veriacich ako aj hľadajúcich.
Chce, ako píše, aby cez kultúru vnímali Božiu krásu. Vystavoval krížovú cestu, ktorá je súčasťou
kaplnky Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave. Súčasťou komorne koncipovanej výstavy
boli aj diela vytvorené technikou mozaiky. Nový Jeruzalem završuje štrnásť zastavení krížovej
cesty. Diela Svetlo v tmách či Vzkriesený možno inštalovať aj ako závesné obrazy.
Výtvarné usporiadanie jednotlivých keramických prvkov, ktoré sú samy osebe geometrickými
tvarmi, v súzvuku s inými geometrickými tvarmi menia sa vo význam, symbol, ktorým autor chce
vyjadriť „vybielenie hriechov“. Biela farba keramiky – zovretá rozličnými tvarmi, ostrými, úzkymi,
ťažkými farbami hnedastých, okrových, červenkasto zemitých – v hornej časti mozaiky tlačí na
trpiacu postavu s krížom. Zemitozelená pôsobí nezúčastnene. Mozaika osobitne pôsobí až
v priestore, ktorého je súčasťou. V ňom sú živé práve postavy krížovej cesty. Tie so vzťahom
k Spasiteľovi sú vyjadrené čistými tónmi farieb (svietivo modrý šat Panny Márie). Plačúce ženy
akoby chcela upokojiť Kristova ruka, ktorá sa ich dotýka. Mozaika svojou skromnosťou je na
začiatku cesty. Ako symbol prehlbovania náboženského života.
Sakrálna tvorba zhmotňujúca ordo bytia
Pri čítaní sprievodného slova autora k výstave som si pripomenul text eseje Ladislava Hanusa
z roku 1947, keď sa začala vynárať sakrálna tvorba výtvarníka Ladislava Záborského. Vynikajúca
intuícia kňaza, teológa a filozofa Hanusa spoľahlivo vytýčila trajektória predpokladaného vývoja
sakrálneho umenia. Podmienok jeho autonómie, dispozície synchronizovať výdobytky moderného
umenia.
V mnohom sa dejiny opakujú. L. Hanus uvádza, že pre slovenskú modernú výtvarnú tvorbu prvej
polovice 20. storočia bol impresionizmus východiskom, podobne ako expresionizmus. Dodáva
však, že impresionizmus bol výhonok materialistickej povahy. Zaviazol na povrchu, intuíciou
nesprostredkuje v potrebnej miere vnútorné zákonitosti javov. Nestačí na vysporiadanie sa
s bytostnými problémami. Expresionizmus v nenáročnom prevedení môže zakryť nedostatok
talentu. Osobnosť výtvarníka môže byť týmito skutočnosťami konfrontovaná aj mobilizovaná.
Dielo Ľ. Michalka spĺňa podmienky pre životnosť sakrálneho umenia. Klíma, v ktorej vznikalo, je
v mnohom podobná. Umenie často chce byť svetonázorovo neutrálne, vyprázdnené. Umenie pre
umenie. L. Hanus píše, že sakrálna tvorba nie je iba príležitosťou na skúšanie techník bez
vnútorného vzťahu umelcov k zobrazovaným témam. Nemá byť iba vo vzťahu k interiéru, ale má
vyjadrovať poslanie tohto priestoru a má byť živou súčasťou náboženského života človeka.
Sakrálne umenie, píše, nemôže byť experimentovaním pre experiment, ale má vychádzať z pravdy
viery, cieľa bytia zúčastniť sa dokonalosti Božej. Sledovať „Ordo bytia“. Na záver možno
povedať, že sakrálna tvorba Ľ. Michalka je v oblúku času vyjadrením a naplnením týchto tušení
Ladislava Hanusa.